Parkour

tak sme sa znovu vratili ....

Všetko sa začalo z iniciatívy skautov 4.zboru Harmanček v Rimavskej Sobote. Dávnejšie sme ako fungujúci celok spolu nikde neboli. Pamätám si vydarenú akciu z roku 2003, kedy sme spoločne brázdili hrebene Malej Fatry. A tak som chcel znovu zažiť niečo podobné, síce náročné ale veľkolepé. Príroda je ohromná inšpirácia. Vedeli sme, že niekam spolu musíme konečne isť a niečo opäť zažiť. Bolo však treba všetko naplánovať. Vymyslieť kam isť a kedy isť, tak aby to väčšine ľudí vyhovovalo. Tak padol návrh na jedno z možných miest. Keďže ja som tam ešte nikdy nebol, môj hlas bol za Slovenský Raj. V klubovni nám nás oddielový vodca Seke, rozprával zážitky s pred desiatich rokov kedy bol v Raji naposledy on. Čítal nám zo starej kroniky. Tak sme vedeli, na ktoré úseky sa máme najviac tešiť.
Bolo 5. augusta. Zvuk budíka som síce počul, škoda len že zvonil možno už asi tak dvadsiaty krát. Tak som sa zobudil neskoro. Zaspal som. Bolo dávno po termíne kedy sme sa mali stretnúť pred supermarketom. Rýchlo som si dobalil pár vecí do batohu a ponáhľal sa von. To už niekto do nás zvonil. Pribehol som k vchodovým dverám a s ich otvorením som počul výkrik: „TY KDE SI ?! JEŽKO ŤA ZABIJE“ Ježko bol kedysi môj družinový radca, preto som vedel čo ma čaká. Bol som však príliš unavený na to, aby som v tej chvíli čokoľvek riešil. Áno, keď som prišiel k autu Ježko ma poriadne znosil. To pokračovalo potom celou cestou. On náš mal iba odviesť a mal dôvod sa zasa skoro vrátiť domov. Bolo šesť hodín a my sme ešte len išli tankovať.

Vystúpili sme v Spišských Tomášovciach. Ježko odišiel naspäť domov a my sme sa pobrali nájsť Sekeho, ktorého viezli Korzo s Leom. Oni sa tak isto pobrali naspäť domov. Tak sme ostali piati – Ja- skautskou prezývkou Kaktus, Seke, skaut Anča, Valibuk a skaut Kšc. Po zelenej značke sme sa vybrali k Tomaśovskému výhľadu s nadmorskou výškou 667m. Cestou bolo vidieť aj vysoké Tatry. Ocitli sme sa na plochej plošine. Bol to vrch obrovského brala. Vrcholky stromov pod nim boli asi 40m pod nami. Vynoril sa nám parádny výhľad a v nás obrovský rešpekt pred tou výškou. Urobili sme zopár fotiek a najedli sa. Potom som si spomenul na Vlada Zlatoša a jeho fotku stojky z Grand Canyonu v Californii, a tak som sa posnažil o niečo podobné ja tu. Aj keď v stojke mám ešte medzery. Pokračovali sme v túre po modrej značke. Čakal nás Prielom Hornádu. Tento úsek cesty bol veľmi pekný. Prechádzali sme sa ponad Hornádom. Liezli sme po rebríkoch a stupačkách. Pridŕžali sa reťazi zaskobovaných v skalách. Najťažšie bolo zvládnuť previsy, keďže sme mali na tri dni vybalene batohy, ktoré nás ťahali dole. Cely čas sme išli v tiesňave. Rieka sa tu plynutím času zarezávala do skál a vymývala ich. Tak vznikli aj niektoré otvory do skál, niektoré jaskyne. Toto všetko sme mali možnosť vedieť. Avšak zamestnávalo nás neustále sústredenie sa na veci ako: kam položiť nohu, čoho sa pritom pridŕžať. Pod nami boli metre skál a potom prudký prúd rieky po predchádzajúcich dažďoch. Často nás dobiehali turisti bez batohov. Zastavili sme sa v Podlesku. Doplnili sme vodu a vydali sa po zelenej. Trasa sa vola Suchá Belá. Je to dosť ironický názov, keďže celu cestu sme šli po potoku. Miestami boli postavene drevene lavičky, niektoré aj vo výške. Ale väčšinu cesty sa išlo rovno v potoku. Voda bolo veľmi čistá. Dno tvorili biele vápencové skaly. Moje New Balnance majú síce nepremokavý vršok, ale ak by som stúpil do vody, mohol by som hneď žmýkať ponožky. Preto som postupoval posledný a prenášal pekne váhu z kameňa na ďalší kameň. Všetko bolo mokre a tak sa dosť šmýkalo. Napriek tomu moje nohy ostali v suchu. Suchá Belá :D… Z vrcholu Suchej Belej sme pokračovali lesnou cestou ku Kláštorisku.

Začínalo sa stmievať. Plánovali sme niekde potichu prespať.Aj keď stanovať v národnom parku je trošku risk. Dorazili sme niekde k turistickému podniku. Bola tu terasa, veľmi bohatý turisti tu mohli aj prespať. (250sk/noc) Vybrali sme sa teda na terasu k baru, lebo sme dostali chuť na čapovanú kofolu. Kamaráde 1dcl = 9 sk. Poznám podniky, kde je to 2sk/dcl. Tomu teda hovorím vysokohorská prirážka. O ostatných cenách nejdem písať, lebo ja som sa zmohol len na 2dcl kofoly. Seke medzitým vyzvedal ako to tu chodí. Proste bieda. Obsluha nechcela prísť o kšefty. Postrašili nás, že ak si niekde postavíme stany, možno nás aj udajú. Chatka pre 3 ľudí stala 450sk. No my sme boli piati. „Mohli by sme sa v chatke vyspať piati“. „My o tom nevieme, vidíte všetko prezradíte“ Tak sme doplatili na našu úprimnosť. Dopili sme kofolu. Prišiel za nami jeden pán a pýtal sa kam teraz pôjdeme. Divadelní Anča mu odpovedal: „ Ideme poznávať faunu a flóru!“ Týpek ostal zaskočení: „No dobre len aby sme Vás potom nemuseli hľadať.“ Asi sú napojení na horskú službu. So Sekem sme odišli z terasy a vymýšľali plán B. Ostaní prišli za nami. Zmienili sa, že sa týpek vrátil a povedal im že sa dá prespať priamo v kláštore. Máme sa dohodnúť s archeológmi.V diaľke blikal plameň vatry. Pobrali sme sa tým smerom. Okolo ohňa bolo asi tucet ľudí. Ja a Kšc sme prišli k nim a pýtali sa čo a ako. Povedali nám, že sú tiež len hostia. Poslali nás za šéfom. Bol to starí pán, neskôr sme sa dozvedeli, že má pred menom ešte taký zhluk titulov. Dovolil nám postaviť si stany na malej lúčke obklopenej múrmi zrúcaniny kláštora. Bola tma a tak nám ešte zapol veľký reflektor. Po chvíli prišiel či si dáme čaj alebo niečo. Najedli sme sa a políhali si do stanov.
Ráno ma zobudilo náramné teplo. To slnko pražilo na tmavú celtu stanu. Konečne sme sa mohli pokochať kláštorom. Dobrovoľníci tu už boli dávno v pracovnom nasadení. Renovoval sa kláštor. Vyberali z haldy kameňov skaly a zapasovali ich na ďalšie skaly. Dokopy ich držal cement. Takto dvíhali múry. Rozhodli sme sa, že si ešte prejdeme Kláštorskú roklinu. Batohy sme si po dohode uložili do akéhosi voza. Tak sme boli odľahčený aspoň na chvíľu. Ale napríklad ja som už pociťoval miernu svalovku z predošlého dňa. Roklina bola pekná s množstvom vodopádov. Vlastne sme urobili taký oblúk. Zišli a vyšli nejaké metre nadmorskej výšky a opäť sme sa vrátili na Kláštorisko. Zobrali sme si batohy a vydali sa smerom k Obrovskému vodopádu.Obrovský vodopád bol naozaj obrovský. Voda však nepadala v jednom celku ale tvorila asi dve kaskády. Najlepšie to bolo vidno z mosta nad vodopádom, ktorý bol dosť v zanedbanom stave. Pokračovali sme ďalej až sme došli k senníku, ktorý sme považovali za vypálení. Nebol. Teda nebol vypálený. Tu sme sa najedli. Stretli sme turistov, ktorý práve prešli Veľký Sokol. Tento úsek bol uzavretý. Z ich informácii sme sa však dozvedeli, že to tam síce opravujú ale dá sa to prejsť. Seke zasa vymýšľal. Veľmi to chcel prejsť, aj keď ostatní sme boli už trochu unavení. Vymyslel, že pri senníku niekto ostane s batohmi a ostatní si dolinu prejdú. Nakoniec som ostal z batohmi ja.

Odišli. Poodnášal som všetky batohy do senníka, rozložil si karimatku a spacák. Bol som unavený a tak som zaspal. Zobudilo ma klopkanie. Myslel som, že je to nejaké zviera, ale nakoniec to boli len padajúce bukvice na strechu senníka. Znova som si ľahol a zaspal. Potom som už len počul, že sa naši vracajú. Prekvapilo ma, že vonku je ešte toľko svetla. Bolo to asi tým, že sa vyjasnilo.
Večer sme ešte so Sekem po tme zbehli jeden kopec v lese smerom ku prameňu, aby sme doplnili vodu. Keď sme sa vrátili už sme sa znova uložili spať. So Sekem som sa dohodol, že keďže ja som nebol na Veľkom Sokole, ráno si ešte spolu prejdeme Piecky. Nakoniec s toho bolo len vypnutie budíka. V senníku bolo chladnejšie ako v stane. Ráno som zistil, že som sa celú noc nohami opieral o fakt studenú fľašu s vodou.
Čakal nás poslední deň cesty. Na programe bolo dostať sa na autobus do Stratenej. Seke zasa vymýšľal. Chcel isť ešte na Geravy a odtiaľ dolu lanovkou. Pred rázcestím na Geravy som zobral dva konáriky a povedal, že kto si vytiahne dlhšiu pôjde dlhšou cestou – na Geravy a kto kratšiu pôjde kratšou cestou – rovno do Stratenej. Ostatní súhlasili a tak sme ťahali. Heh, všetci sme si vytiahli krátku :D.
V Stratenej sa Anča rozhodol, že ušetrí peniaze a zároveň nám ukáže ako sa stopuje. Tak tam sme sa akože dosť zasmiali. Nakoniec išiel s nami busom. Prestup bol v Rožňave. Nasledovala návšteva Tesca a potom cesta busom domov.Tak sme vrátili plní dojmov a zážitkov. Bol to ozaj dobrý tréning. Fyzicky sme boli ozaj trochu zničení ale psychicky veľmi oddýchnutí. Práve to je výsadou prírody.

Foto tu: www.picasaweb.google.com/traceur.sk/SlovenskRaj/photo?authkey=BZ3jJrkK8Ec#5240028148175045586

dalsie pokracovanie parkour 4 bude co skoro...

 

Prístupov 2506

Kvalita článku